Chladná februárová noc.
Ťažkými krokmi sa šuchtal smerom k Pont-Neuf. Pri každej tretej lavičke zastavil a načúval.
„Tuduru, tututu.“ - z diaľky počúval ten zvuk.
Cítil vôňu Seiny, sem-tam zneistel, ale ten ďaleký zvuk ho s istotou viedol ďalej: „tudurú, tututu“.
Kráčal, počítal lavičky a počúval ľudí, ako si šepkajú. Pod mostom na neho čakala kopa holubov, nemali čo robiť, a tak sa v tme robili, že tam nie sú. A on tušil, že už nemôže byť ďaleko.
Z diaľky ste ho mohli vidieť – starý zarastený muž v dlhom kabáte s paličkou. A tie neisté kroky, čo však presne vedeli, kam treba ísť. Na jednej strane rieka, na druhej domy: jeden ako druhý. Sedemdesiatdva výklenkov krát dvadsaťštyri okien. Na strechách škridle, ktorým sa nechcelo padnúť.
Prešiel okolo množstva ľudí – koketujúcich slečien s červenými baretkami (aspoň si to myslel) a nejakých chlapov - nezaujímavých. Až kým sa nestretol s ňou. Asi takto:
Ona kráča po strane ľavej, líščí krok, prekladá nohu cez nohu. On zastane, vetrí parfum, aby vedel, kam sa usmiať. Vyšlo mu to...
„Spoločníčku?“
„Je to vaše zamestnanie?“ – odpovedá otázkou a ladí krok s monotónnym klopkaním jej podpätkov.
„Ako sa to vezme.“ – s úsmevom dodáva ona a jemne ho chytí za rukáv.
„Sprevádzam ľudí tam, kam si zaželajú. Nesmú to však vysloviť.“ – pokračuje.
Chveje sa mu ruka.
Už kráčajú spolu. A do toho počuť hudbu z bulváru: Tururú. Tudu du.
Trblietavé svetlá veľkomesta sa topia v pokojnej rieke. Oni kráčajú, oddychujú a občas sa pozastavia, aby zvolali len tak do vzduchu: „Vivat Paríž!“
Približujú sa k cieľu – on pomalým a neistým krokom, ona držiac ho popod ruku, neschopná pozrieť sa priamo do očí.
Palička monotónne oťukáva ich cestu. A hudba sa približuje. Už sú pri zasklenej terase. Ľudia sedia za maličkými stolíkmi, na stole lacné Bordeaux v ochytaných pohároch. Kapela hrá, komplet v bielom. Hudba nikoho nezaujíma. Je to len clona, čo sa mieša s dymom. Ťažký vzduch pretína zvuk trúbky: Tururú. Tu ru.
„Tu!“ vzrušeným hlasom preruší jej ťažké dýchanie.
On prejde k starej lavičke, ohmatáva ju. Jemne zavetrí vo vzduchu, ako také divé zviera, potom sa skrčí k zemi. Dlhým nechtom špára medzi dlažobnými kockami. Áno! Tu je to...
Stíska dlažobnú kocku v ruke. Celou silou, až mu z dlane tečie krv.
Ona sa pozerá a nechápe.
Ruka robí dlhý náprah, hodný športovca, zrazu zarinčí sklo. Kocka prenikla vákuom.
Nekonečné ticho preruší len ženský krik.
Ona prestrašene pozerá, ako si jej spoločník zhodí kabát. V ruke sa mu zablysne trúbka.
„Tururú, turu tu tú.“ Konečne ho počúvajú... Pozerajú na neho a majú strach.
Počúvajú JEHO pieseň.
Keď stíchne, trubku hodí do Seiny – sleduje ho stodvanásť očí.
Otočí sa tam, kde predtým stála jeho sprievodkyňa. Tvár má zbrázdenú jazvami a slepo pozerá sa do prázdna.
„Drahá, tu mi kedysi zničili život.“
